Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História

  • Vznik obce Ješkova Ves
  • Obyvateľstvo
  • Zamestnanie obyvateľstva
  • Školstvo
  • Obdobie medzi dvoma vojnami 1917 – 1945
  • Remeslá
  • Architektúra
  • Slovenské národné povstanie
  • Povojnové obdobie
  • Kultúra
  • Šport
  • Náboženský život v obci
  • Doslov 

VZNIK OBCE JEŠKOVA VES

        Ješkova Ves leží v peknom údolí pravého prítoku riečky V severnej časti Tríbečského pohoria v nadmorskej výške 226 m.

        Pohorie ju obklopuje zo všetkých strán ako veniec, preto tvorí uzatvorenú dolinu. 

Život a dejiny obce súvisia s dejinami obce Klíž, pretože od svojho vzniku bola majetkom benediktínskeho kláštora Blahoslavenej Panny Márie, ktorý bol založený za kráľa Ladislava I. (1077-1095). Prvá písomná zmienka o obci je až z roku 1422, Čo však neznamená, že obec vznikla až v tomto období. V potvrdení kláštorných majetkov kráľom Ondrejom III. (1290-1301) z roku 1293 sa spomína lokalita Petrús t. j. Prietrž, ktorá bola predchodkyňou dnešnej obce čo objasňuje aj potvrdenie kláštorných majetkov z 1. júna 1293. Patrili sem majetky Clus, Glodna Petrés a Kernech.

        V tom čase prebiehali na území Uhorska a teda aj u nás, boje medzi veľmožmi, druhý tatársky vpád a tak je možné, že obec bola spustošená, obyvateľstvo odvlečené, alebo ušlo do iných osád. Taktiež mohla byť zničená prírodnou katastrofou, vyhorením. Klížsky opát potom poveril Ješka, aby zohnal nových osadníkov a zaľudnil opustenú dedinu. To sa mu aj podarilo a obec dostala meno po svojom zakladateľovi. Je rovnako stará ako Klíž, Klátová Nová Ves alebo Turčianky.

        Jej názov prešiel určitým vývojom s vývojom slovenského jazyka. V roku 1349 sa uvádza názov Terestyentornya. V tornya = jež. V roku 1438 Jeskofalna, v r. 1444 Jeskofalwa, v roku 1773 Jeskowejsa a v roku 1786 Ješkova Ves.

        V 12. storočí patrila Bošániovcom. Posledný opát kláštora bol z tohto zemianskeho rodu. V roku 1321 majetky kláštora zhabal Matúš Čák Trenčiansky a prideľoval ich veľmožom, ktorí ho podporovali v boji proti uhorskému kráľovi. Od roku 1430 patrila kláštoru. Okolo roku 1520 boladaná opátom do zálohy Jurajovi Borčickému.
        Kláštor mal aj tržné právo. Konali sa tu každú stredu trhy, na ktorých sa zrejme zúčastňovali aj obyvatelia Ješkovej Vsi, kde mohli kupovať a predávať. Stretávali sa s cudzími kupcami, tento styk rozširovali a tym aj svoj obzor čo priaznivo vplývalo na ich mentalitu.

        Najstaršia matrika uvádza priezviská: Balúch, Belica, Belianský, Benko, Dobiáš, Godál, Greguš, Hlavačka, Kňaz, Kuna, Sasko, Valni, Motyčka. Po roku 1730 sa vyskytujú priezviská aj podľa miestneho nárečia: Bielich, Valnych, Kňazeje, Petreje. V období rokov 1780 – 1790 boli privolaní nemeckí osadníci v počte 50 rodín, ktorým sa tu však neľúbilo a po čase odišli k Ostrihomu. Tým sa k nám dostali priezviská nemeckého pôvodu. V druhej kolonizácii r. 1850 prišli osadníci z Čiech a Moravy. O nich viac na inom mieste. 

        Uznesením Rady Okresného národného výboru v Topoľčanoch č. 240/62 zo dňa 3.11.1962 bola obec Ješkova Ves zlúčená s obcou Klíž a Klížske Hradište a nový názov tejto bol Veľký Klíž. V roku 1990 na základe petície občanov bola obec Ješkova Ves odčlenená z Veľkého Klíža a prvými demokratickými voľbami v dňoch 22. a 23. 11. 1990 bolo zvolené obecné zastupiteľstvo, ktoré začalo svoju činnosť dňom 2. januára 1991.

        Samotná obec leží na sedimentoch - nánosoch z okolitých pahorkov, ktorých základ tvoria treťohorné usadeniny. Pri hlbších výkopoch ako jeden meter je vlhká bahnitá časť, ktorá nasvedčuje tomu, že tu bývali záplavy, pri ktorých koryto potoka menilo svoj smer. Ráz kraja je pahorkovitý s hlinito ílovitou pôdou, ktorým pretekajú dva potoky, prameniace jeden pod hradbami niekdajšieho kláštora v Klížskom Hradišti a druhý potok v katastri Vyčoma, po ňom aj pomenovanie Vyčoma. Poháňal dva mlyny.

        Západná hranica s Janovou Vsou tiahne cestou od Juríčkovho mlyna, okrajom hory Hôrky, hrebeňom pasienku Klčovín pod Kopanú, Hradiským potokom po Šiance, Sedlom pod Rakytkou, Strateným vrchom na Bukovinu hraničí so Žíkavou a Lovcami, dolu Jastrabím Pod Slače, kde začína hranica s Klížom štátnou cestou po potok z Húšťav k potoku Vyčoma. Dolu po štátnej ceste po Malú Dolinu, Úhorami cez Beháre ku škole. Východná hranica pokračuje za bytovkami smerom cez Druhé Šiaše k jarku v Kostolovej Doline. Tu bol prameň vody, ktorý vtekal do potôčka vytekajúceho v Sítení v Klížskom HradiŠti a tvoril hranicu s Klížskym Hradišťom a poľom Dr. Nessnera - katastrálne územie Janová Ves.

        Pre lepšiu orientáciu uvediem názvy jednotlivých častí katastrálneho územia obce. Úcta k Panne Márii sa prejavila i stavbami postavenými na jej počesť. Pri hraničnom kameni z Janovej Vsi na brehu pri hlavnej ceste stála malá kaplnka so sochou Sedembolestnej Panny Márie, ktorá bola v roku 1991 odcudzená neznámym páchateľom. Na východ od nej hneď od mlyna bola Horná Niva a pod hradskou Dolná Niva. Po oboch brehoch riečky Vyčoma boli lúky až Pod Slače a susedili s Jastrabím. Od Juríčkovho mlyna po Babkovičov mlyn - Zdola mlyna. Od Babkovičovho mlyna po horu - Vyše mlyna. Na východ od neho Pod Kamencom, Kamenec skalný vŕšok na pasienku Klčoviny. Od Kamenca na východ Pod Cerinou. Pasienok Klčoviny mal svoje miestne pomenovania od mlyna Hlavačkeje jarok, Kamenec, Pod riedkymi dubami, Pod Rúbaňou, Brody a Cerina. Od Brodov viedla jedna cesta na Kopanú a druhá medzi potokom Vyčoma a lesom Urbárska oddeľovala pole Pod Brezinou. Za nimi bol pasienok o výmere cca 3 há Čečina, oddelený hlbokým jarkom od poľa Pod Hájom, kde boli vysadené ovocné stromy – čerešne. Popri nich viedla prístupové cesta do lesa Háj, a druhá pasienkom Čečina. V ohrade štátnej obory poznať bránu do lesa. Lúky od Brodov – názov od plytkého potoka kadiaľ prechádzali povozmi sa volali Šarina. Stála tam voda rástla široká tráva šarina. Prechodu cez tento úsek sa hovorilo „kone brodiť“, kde sa zvieratá súčasne napojili a ochladili v čase letnej horúčavy. Zmäkli im suché kopytá a zapučali sa drevené kolesá na voze. Voda v šarine stála aj v lete, hniezdilo v nej vodné vtáctvo, divé kačice a lyska čierna. Reguláciou rieky Vyčoma sa zmenila na ornú pôdu ale vodné vtáctvo sa nevrátilo ani bociany, ktoré lovili žaby v šarine a hniezdili na pajtách v Ješkovej Vsi a v Klíži. Na východ od nej boli lúky Lazy a Klížsky brôdok po cestu Pod Hájom. V dolnej časti Lazov boli malé studničky s pitnou vodou. Táto časť Lazov sa volá Na studienkach. Zostala len studnička v Malej Doline, ktorej prameň sa spája s riečkou Vyčoma. Od cesty do Hája sú lúky Na Vyčome a na východ chotár Vranovská. Od Hornej Nivy, teraz už zastavaná dolná časť obce niesla meno Lúčky čo bolo aj v skutočnosti, lebo časť, ktorá je dnes dvormi rodinných domov boli krátke lúčky zrejme nevyužité na ornú pôdu z dôvodu, že sa potok v čase dažďov vylieval zo svojho koryta a zaplavoval priľahlé pole. Od kaplnky viedla poľná prašná cesta hrebeňom tohoto pahorku, ktorá oddeľovala Lúčky od poľa Na chotár, vyššie od neho bolo pole Dolinky, oddelené poľnou cestou od poľa Medzi cesty. Tu sa cesta od kaplnky pri Juríčkov rozdeľovala smerom k obci Klíž a vľavo viedla cesta do pola Šiaše, ktoré mali dva pasienky: Prvé Šiaše a Druhé Šiaše spojené poľom Prielohy. Od Druhých Šiašov k poľnej ceste vedúcej do Benkovho mlyna v Klíži, bolo úrodné pole Nad ulicou a Zhony.

        Na pasienkoch na Šiašoch sa mohli pasávať od jari t. j. od 1. mája len kozy. Kravy sa mohli vyháňať až od sviatkov Sv. Ducha. Kozy mali spočiatku obmedzený priestor iba na agáčinové porasty v jarkoch. Kravy sa nemohli pásť skôr zrejme preto, aby nezničili viac i tak zlú cestu a nespásali obilné porasty vedľa cesty. 

        Geologickým prieskumom bolo zistené, že pahorok za obcou smerom k ceste na Skýcov - Na záhumní, má vo svojich útrobách veľké zásoby vody. Už i z tohto výskumu možno usudzovať, že naše údolie bolo v minulosti mokré až bahnité, preto prvé obydlia boli stavané na návršiach. Obcou viedla spevnená vozovka kameňom z kameňolomu v Janovej Vsi. Staré koryto potoka viedlo súbežne v tesnej blízkosti štátnej cesty od dnešnej Materskej škôlky až po dolný koniec obce, prekryté rúrami, kde vidieť jeho pokračovanie. Potok mal pre občanov všestranný význam. Kúpali a napájali sa v ňom kŕdle kačíc a husí, ktoré chovali všade, kde mali dievčatá pre perie i mäso. Chovali sa pomerne ľahšie, pretože na mieste dnešného obchodu a krčmy bolo voľné priestranstvo pažiť, kde sa voľne pásli. Furmani vychádzajúci z ulice ako i dobytok, ktorý šiel na pašu sa tam napájal. Keďže voda v potoku bola čistá i veľké pranie ženy robili na potoku najmä posteľné prádlo, konopné plachty a uteráky. Na pracej lavici dreveným piestom udierali po skrútenom prádle položenom na pracej ľavici predtým namočené vo vode potoka, čo vydávalo nenapodobiteľný zvuk, ktorý sa často niesol od potokov. Keď prali dve ženy na jednej lavici udierali striedavo na prádlo čo vytváralo určitý hudobný takt. Zaujímavé bolo aj pranie troch. Večer pred spaním, tí čo bývali v blízkosti potoka si chodili v jarnom a letnom období umývať nohy na potok.

        Na východ cesty vedúcej do Babkovičovho mlyna je pole nazývané Sedlištia, oddelené od východnejšieho poľa trávnatou medzou a planou hruškou zvaného Záhrady s úrodnou pôdou. Od najvyššieho bodu tohto pahorku sa znižovalo pole s menej úrodnou červenicou zvané Podvorčie a končilo križovatkou ciest na Skýcov a na Brody zvlneným pasienkom Pod medzou. Na protiľahlej strane hradskej bol o dvakrát väčší pasienok pre dobytok Pod Malou dolinou. Taktiež v priľahlom uhle cesty na Brody bol trojuholníkového tvaru pasienok Cvik.

        Južnú časť katastrálneho územia pokrývajú lesy s dubovými a bukovými porastami, ktoré sa striedajú s ihličnatými drevinami smrekom a borovicou. V nižších polohách sú to hrabové a brezové porasty, vo vlhších polohách osikové. Ale rastie tu aj jaseň, javor, klen, lipa, agát, lieska. V lesoch a na lúkach rastie množstvo kveteny a liečivých bylín - zvonček, konvalinka, prvosienka jarná, trezalka, repík, podbeľ, pľúcnik lekársky, šalvia lekárska, margareta lúčna a iné. Konvaliniek viditeľne ubúda.

        Zo zvieratstva je v lesoch vysoká aj čierna zver. Jeleň, diviak, srnčia a dančia zver, muflón, jazvec, líška, kuna, divá mačka, tchor, veverička. Posledný vlk bol zastrelený v roku 1917.

        Z ovocných drevín je to jabloň, hruška, orech, čerešňa. V menšom marhuľa a broskyňa, ktorým škodia neskoré jarné mrazy. V poslednom desaťročí úplne vyhynula slivka, napadnutá šárkou. Vplyvom exhalátov je oslabená odolnosť drevín voči výrusovým ochoreniam. Dub napáda grafíóza donesená pravdepodobne z Ukrajiny. Ovzdušie ohrozuje arzén z tepelnej elektrárne Nováky a Hlinikárne v Žiari nad Hronom. Oxyd síričitý a oxyd dusíka tvorené v naftových motoroch. Tieto škodliviny majú vplyv na vznik kyslých dažďov, čo má za následok vyplavovanie hliníka, čo pôsobí toxicky na sústavu rastlín. Odolávajú buky a borovice, najcitlivejšie sú smreky a jedle.




OBYVATEĽSTVO

        Pôvodným obyvateľstvom boli Slováci o čom svedčia slovenské názvy jednollivých častí obce: Horná Niva, Brody, Chotár, ktorý je najpravdepodobnejšie najstarším obrábaným poľom. Názvy prešli vývojom akým prechádzal vývoj slovenského jazyka. Tak na starých uhorských mapách, je zachytený názov Malô Selenô a Velkô Selenô - Malý Sellenov a Velký Sellenov sú horské lúky dnes Státnych lesov Topoľčianky. 

        Dnes má obec Ješkova Ves XXX obyvateľov. V čase tureckých nájazdov plienením obydlí a odvlákaním obyvateľov do zajatia počet obyvateľov klesal. Kráľ Jozef II. 1780 –1790 povolal Nemcov, aby osídlovali neobývané kraje Slovenska, za čo im boli poskytované určité výhody. V tom čase sa aj do našej obce dostali nemeckí osadníci v počte 50 rodín i do celej doliny o čom svedčia priezviská: Knajbel, Müller, Schmidt a v roku 1850 osadníci z Moravy a Čiech s priezviskami: Svítok, Janák, Holák, Frank Zboril, ktorí sem prišli ako zruční remeselníci, napr. Janák ako kolár. Remeselná výroba a zručnosť sa často dedili z otca na syna. Napr. Müllerovci v Klížskom Hradiští boli kováči až do vymretia rodu. Aj v čase socializácie sa obyvateľstvo zamiešalo postavením bytoviek poľnohospodárskeho družstva, do ktorých vedenie družstva prijalo pracovníkov ako do živočíšnej tak i rastlinnej výroby ba i mechanizácie z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Tak sa do obce prisťahovalo približne 15 prevažne mladých rodín, ktorí sa pozvoľna zapájajú do občianskeho života v obci. 

        V časoch tureckých nájazdov sa dostali Turci proti rieke Nitre až k Prievidzi a Bánovciam. Podľa ústneho podania ešte v čase pred 1. svetovou vojnou v roku 1914 - 1917 bolo suchšie, majiteľ lesov Herceg povolil pásť dobytok v blízkych lesoch a vyrubovať drevo v Háji. Boli tam duby o priemere 150 cm i viac, ktorých pne možno vidieť i dnes. V bútľavých duboch sa našli celé ľudské kostry, pretože sa tu obyvateľstvo ukrývalo a vysilené skonalo. K bitke medzi Turkami došlo práve v lokalite našej obce na Majorovej lúke, kde podľa ústneho podania padli 3 majori z toho je i pomenovanie. 




ZAMESTNANIE OBYVATEĽSTVA

        Ako prvotné zamestnanie bolo poľnohospodárstvo spojené s vyklčovaním lesa teda drevorubačstvom. Pre objasnenie mladším: Vyrub lesa nemožno stotožňovať s dnešným. Hrubšie kmene pílili ručnou pílou hrbačkou, ktorú ťahali dvaja muži, ktorá v 13. storočí nemohla byť silne oceľovaná, ale z kujného železa. Na získanie ornej pôdy bolo potrebné vykopať aj mohutné pne s koreňmi stromov - vyklčovať - názov pasienku Klčoviny. 

        Pretože samotná práca vyrubovanie a následne zúrodňovanie pôdy samotné neobstojí, nakoľko sú k nej potrebné rôzne nástroje a jednoduché stroje sa popri poľnohospodárstve museli rozvíjať remeslá: kováčske, kolárske sedlárske, výroba kolovratov a tkáčskych strojov. Remeselníci svoje výrobky predávali. 

        Z pestovaných plodín to boli obilniny - raž, žito, jačmeň, ovos a zemiaky. Pôda, ktorá neposkytovala dostatočnú úrodu primeranú námahe bola prenechaná na pasienky. Ako v prípade Klčoviny, kde je pozoruhodné že v tomto pahorku nie je ani jeden pramienok vody. Na pasienkoch sa pásol hovädzí dobytok ale aj kone najmä na Šiašoch, kde tráva bola kyslá menej vhodná pre dobytok. Kone pásli prevažne v noci pripútané hlavou o prednú nohu, pričom si mládenci alebo sluhovia mohli aj pospať.

        Neskôr a to až po 1. svetovej vojne sa začalo s pestovaím repy a kukurice. Tieto plodiny potrebujú väčšie prihnojovanie, načo chudobný roľník nemal financie. Pôda neposkytovala žiadne veľké hektárové výnosy. V čase sucha dorobili sotva toľko, čo potrebovali na siatie. Z rozprävania občanov v r. 1917 sa urodilo len toľko, že jačmeň kosili kosákom a fazuľu mali v uzlíku pod povalou aby bolo na sadenie.

        Zloženie pôdy sú ílovito hlinité sedimenty kyslé. Zúrodnenú časť z vŕškov zmyli prudké lejaky v lete do údolí, alebo odniesli prívaly vody so sebou.

        Ženy sa tiež zapájali do poľnohospodárskych prác. Práca okolo okopanín bola prevažne záležitosťou žien, kde brali na pole aj malé ba aj kojace deti do kolísky. Taktiež sušenie sena, obracanie a hrabanie bolo výlučne prácou žien. Pritom sa z lúk a polí ozýval spev, ktorý nielen zmierňoval únavu ale aj povzbudzoval a zušľachťoval ale aj vyjadroval túžbu po nočnom odpočinku. 




ŠKOLSTVO

        Prvá škola bola drevená, prestavená z krčmy urodzeného panstva v roku 1890. Stála v strede obce, kde je v súčasnosti malý parčík. Po vyhorení bola postavená druhá budova z čistého kameňa, ktorá po čase nevyhovovala pretože bola veľmi studená. Po nej bola postavená nová budova zo surovej tehly, orientovaná oknami na juh aj s učiteľským bytom. Vyučovanie bolo v maďarskom jazyku až do roku 1918. Detí, ktoré neodpovedali v maďarčine učitelia bili palicou. Palica sa používala ešte dlho v školách ak výchovný prostriedok. Jej používanie bolo zakázané až v roku 1956. Deti navštevovali školu prevažne v zimnom období, lebo v lete pásli dobytok a niektoré už museli aj slúžiť. V zime si zasa nemali čo obuť a rodičia nemali 25 grajciarov na zaplatenie poplatku školného – zápisného.




OBDOBIE MEDZI DVOMA VOJNAMI 1917 –1945

        V bojoch I. svetovej vojny boli narukovaní aj občania z našej obce a to všetci zdraví vo veku od 20 rokov. Bojovali na Východnom fronte v Rusku a na Južnom v Srbsku. Z nich mnohí padli v boji: Viluš Maťašeje, Šimon Maťašeje, Rudolf Marke, bol zaťom u Paučekov. Zostali po nich vdovy a polosiroty.

        Pretože aj vojsko bolo slabo zásobované a hladovalo, mnohí sa dali na východnom fronte zajať, alebo dobrovoľne prešli na stranu Rusov napr. Karol Spišiak, Blažej Spišiak, František Bielich, Karol Frank, Florián Hlavačka. V zajatí boli verbovaní do iných ozbrojených zložiek. Do Červenej armády prešiel Karol Spišiak, do Československých légii Florián Hlavačka. Légie mali v rukách celú Sibírsku magistrálu - železnicu, ktorá spája Moskvu s Vladivostokom. Po vzniku Sovietskeho štátu však museli prejsť až do Vladivostoku a loďami okolo sveta domov.

        Po ukončení vojny nastalo určité oživenie hospodárstva a vznikla prvá Československá republika. Maďarských úradníkov a žandárov vystriedali Českí. Boli omnoho prístupnejší jak rečou tak aj mentalitou. Pôda nestačila uživiť všetkých, preto niektorí odchádzali za prácou do Čiech. Pracovali ako poľnohospodárski robotníci na veľkostatkoch. Odchod býval hromadný. Obyčajne v apríli ich roľníci na konských povozoch s doštenými kuframi odvážali na železničnú stanicu do Bošian, odkiaľ celým transportom najčastejšie nákladným vlakom odcestovali do Čiech. Podobne odchádzali aj do Nemecka do okolia Magdeburgu a Rakúska. Vracali sa pred Vianocami. Deti nechávali doma u starých rodičov, pretože ich nebolo možné vziať so sebou. Rodiny a príbuzní ako aj spolužiaci ich túžobne očakávali a furmani zasa doviezli do železničnej stanice. Zárobok bol čiastočne v peniazoch ale viac v naturáliách. Spolužiakom doniesli ich rovesníci farehné ceruzky a perá. Tešili sa najmä na rôzne druhy pierok, ľudove - kačička, ktorá sa vsunula do rúčky a namočením do atramentu sa ním písalo. Plniace pero sa ešte nepoužívalo. Tak aj do školy si deti nosili fllaštičku s atramentom, do ktorej si namáčali perá pri písaní. V škole v nižších ročníkoch bol predmet písanie a slohové práce sa hodnotili okrem štylizácie aj podľa písma žiaka. Chudobnejším žiakom nalieval atrament do kalamárov ktoré bolí v otvoroch hornej časi školskej lavice. V tom období boli k nám privezené z Nemecka aj sklené ozdoby na vianočný stromček - gule. 

        Budovali sa trate a cesty, avšak konjunktúra hospodárstva netrvala dlho, pretože v rokoch 1931 až 1933 zasiahla hospodárstvo svetová kríza. Práce bolo stále menej. Mnohí odchádzali za prácou za more. Od nás vycestovali do Kanady Alojz Chovanec, Florián Pauček, Ján Maťašeje, Rudolf Valúch, Mária Junasová, do Argentíny Augustín Bielich. Do Francúzka Vendel Maťašeje, Ferdinand Valúch, Hedviga Belicová, ktorá tam spolu s Annou Kosáčovou vstúpili do kláštora ako rehoľné sestry.

        Veľkostatkári museli podľa zákona uvoľniť časť svojich polí pre chudobných. Tak Ješkova Ves získala Jakubovské, ktoré ešte niektorí dodnes volajú Parcelovaná a časť lesa, kde si občania zakúpili akcie spolu s občanmi Janovej Vsi - Družstevná hora. Bolo povolené pásť dobytok aj v lesoch a občania si mohli prenajímať lesné lúky (Petreje kosenica a Müllerová kosenica).

        Menšia časť občanov nachádzala prácu v lesoch ako drevorubači. Práce v lese sa konali prevažne v zimnom období. V snehu po kolená robotníci denne kráčali aj na Stratený vrch. V čase miazgy sa drevo neťažilo, preto si drevorubači v lete zarábali ako ženci na dolnej zemi u väčších gazdov a veľkostatkárov v Bošanoch, Nedanovciach, Továrnikoch aj v okolí Levíc. Odtiaľ si doviezli výžinok - obilie, ktoré si potom dali zomlieť v mlyne na chlebovú múku.

        Obec mala dva mlyny, ktoré mleli múku a jeden na šrotovanie kŕmneho obilia. Hlavačkeje mlyn, ktorého pôvodným majiteľom bol Jozef Hlavačka - Korenák. Tento neskôr od neho odkúpil Karol Juríček z obce Visolaje, bol poháňaný turbínou. Babkovičov mlyn, predchádzajúci majiteľ Pakši, kam sa Vojtech Babkovič priženil, bol poháňaný spádom vody na mlynské koleso s lopatkami, skôr válovčekami, ktoré bolo hnacou silou mlyna. Tretí mlyn, ktorého majiteľom bol Laurinec Neštepný bol vybavený zariadením len na šrotovanie. Bol poháňaný vrchnou vodou, ktorá pritekala odrazeným potôčikom z potoka v Klížskom Hradišti, z ktorého bol poháňaný aj Benkov mlyn na Klíži. Tiekol za Klížskymi humnami do Ješkovej Vsi. Pokračoval za Dobiašovým a Syslovým humnom a medzi Bielichovým a Neštepného domom, v ktorom bola mlynica.

        Za mletie sa neplatilo peniazmi, ale mlynári brali časť meliva, ktoré použili buď pre vlastnú potrebu alebo predávali nemajetným. Pri Babkovičovom mlyne bolo malé hospodárstvo s konským záprahom a Vojtech Babkovič ml. zvážal do mlyna obilie od tých čo záprah nemali a po zomletí zas rozvážal. Taktiež nový majiteľ Juríčkovho mlyna, ktorý bol poháňaný vodnou turbínou tak, že urobil odraz vody na riečke Vyčoma a zastavením vody – Výr, ktorú používal v čase zníženia hladiny potoka. 

        Ani roľníkom neposkytovala pôda dostatok príjmov, hlavne čo sa týkalo obnovy zariadenia alebo zakúpenia poľnohospodárskych strojov. Jednu sejačku využívali viacerí, aj celé rodiny. Finančné prostriedky sa získavali predajom dobytka na dobytčích jarmokoch v Topoľčanoch, v Oslanoch, v Žabokrekoch nad Nitrou, v Zlatých Moravciach, v Bánovciach nad Bebravou a vo Veľkom Poli. Navštevovali aj jarmoky v Leviciach a vo Zvolene, odkiaľ privádzali mladé kone - žriebätká, ktoré po odchovaní predávali s určitým ziskom. Na predaj dobytka musel mať predávajúci dobytčí pas, inak nesmel do mesta. Za získané peniaze zakupovali postroje soľ, cukor a petrolej na svietenie. Na vozoch viezli do Topoľčian palivové drevo siahovicu, kde na dnešnom námestí okolo kostola stáli a čakali na miestnych obyvateľov - kupujúcich. Pričom na voze viezli so sebou krmivo pre kone, batoh sena alebo opálku so sečkou, aby nasýtili ťažné zvieratá. Zo studní na námestí, boli tri, ich napojili. Z obce odchádzali ráno o 5- tej hodine aby boli v meste už o 7-ej hodine a mohli ponúknuť drevo prvým kupujúcim. Po námestí pobehovali voľne kozy, ktoré zbierali zbytky krmiva. V jesennom období viezli so sebou aj gazdinú, manželku, ktorá zas mala v batohu zviazanú hydinu, husi, kačice a podrastených kohútikov, prípadne kôš s vajíčkami, maslom a tvarohom, lebo jej starosťou bolo zaobliecť detí do školy a pred blížiacou sa zimou. Dobytčie jarmoky boli udalosťou. Po ňom sa vždy rozprávalo čo kto kúpil alebo predal. Ranný hrmot vozov, dupot kopýt a klepotanie kolies už zavčas rána vytvárali jarmočnú atmosféru. Našou obcou prechádzali aj furmani z Klíža a Klížskeho Hradišťa, ktorí boli aj výrobcami páleného vápna. Ich výrobu nespotrebovali len obyvatelia mesta a preto putovali po ďalších obciach aj nitrianskeho okresu. Z toho dôvodu vycestovávali včaššie, čo bol signál, keď' zahrmotal prvý voz aby sa pohli aj naši. Vozy boli osvetlené vozovým petrolejovým lampášom, zaveseným na griefe - bočnici voza. Z hradskej od Skýcova prechádzali furmani s vápnom a drevom už večer. V čase dobrej úrody roľníci vozili na predaj aj obilie, ktoré kupovali majitelia obilných skladov v meste.

        V priebehu jarmoku sa ozývali mestom hlasy predávajúcich, zvuky dobytka a škripot cirkulárky, pretože drevo zložené pred domom si obyvatelia dávali hneď' popíliť.

        Bolo zvykom, že časť lesa určeného na výrub zakúpil jeden obyčajne majiteľ píly a ponechal si tu faktora - manipulanta, ktorý značil množstvo odvezeného dreva a vyplácal za furmanku. Drevo sa sťahovalo do depa - skladu, kde sa spracovávalo, kresalo na stavebné potreby – hrady alebo pílilo po dĺžke - špolcokovalo na železničné podvaly - šlipre, alebo kratšie - pulce na vystužovanie bánskych šácht. Poukladané do zvláštnych sústav si prebral budúci majiteľ a furmani zasa odvážali na železzničnú stanicu do Bošian. Celé podvaly dvíhali ručne dvaja chlapi. Mocnejší, alebo kto nemal partnera aj sám. Napr. na stávku občan Gašpar Hlavačka sa zohol pod konský povoz a krížami (chrbtom) nadvihol naložený voz. Triesky po okresnom dreve sa predávali občanom, ktorí si ich odnášali domov v konopnej plachte na chrbte. Obec voňala živicou a deti si vyrábali z kôry borovice, alebo smreka ozdobné opasky a z hrubšej časti loďky, ktoré púšťali dolu potokom a sledovali ich plavbu s tým, že sa dostane až do mora. Ďalej sa drevo spracovávalo na dúchy najmä dubové, z ktorých sa vyrábali sudy pre rôzne využitie. Týmto sa zaoberal Petrus a jeho syn Alojz, ktorý sa odsťahoval do Nitry, kde mal väčšiu možnosť styku s výrobcami sudov pre tamojší pivovar a výrobcov vína. Tak sa dúhy povozmi vozili z Ješkovej Vsi až do Nitry so zastávkou v Oponiciach, kde kone nakŕmili a pokračovali v ceste ďalej.

        Takto vznikali ďalšie pracovné príležitosti vytvorením remesla tesárov. Toto remeslo vykonávali niektorí občania po celý život. Známi boli tesári Vojtech Hlavačka s bratom Štefanom, Július Hlavačka a iní. Keď nebolo zamestnania doma odchádzali kresať do Súloviec, Lefantoviec, Levíc a Krupiny. Cestovali na vlastných bicykloch. K spracovaniu dúh sa používala kresačka, ktorú držal tesár v jednej ruke a v druhej drevo, na kresanie šliprov a hrád zas tešla, ktorú držal tesár oboma rukami.

        V období medzi dvoma vojnami sa práca na poli vykonávala ručne. Obilie kosili kosou. Na kosisku bolo pripevnené zariadenie - hrabce, aby klasy neprepadávali ale obilie po odkosení bolo urovnané tak, aby ho žnica mohla kosákom odobrať a uložiť bokom do „hrste". Prvá dozrievala raž, z ktorej po zomletí sa piekol chutný tmavší chlieb. Bolo zvykom ponúknuť susedky prvým chlebom. Z ražnej slamy sa skrúcaním robili povriesla, do ktorých sa viazali ďalšie obilniny. Časť povriesol si pripravil roľník v zime z predchádzajúcej úrody raže, ktorú vymlátil v stodole jednoduchým náradím cepami, obilie sa osievalo na riečici alebo ovialo na vetre. Niektorí roľníci mali na čistenie obilia rajtár. Bolo to ručne ťahané zariadenie sprevodované. Vo vnútri skrine boli lopatky, ktoré výrili vzduch a odvievali plevel a po sitách sa čistilo a vychádzalo čisté zrno.

        Práca žien na poľnohospodárstve bola namáhavá a náročná. Žena - gazdiná, tak ich v Ješkovej Vsi menovali, musela variť pre domácnosť ale aj pre robotníkov, ktorých v sezónnych prácach najímali. Žencom, koscom pri senách a hrabačkám sena, aj tým čo pomáhali pri mlatbe obilia, kde bolo potrebné približne desať ľudí. Z nich špajzer, čo dával snopy do mláťačky musel byť človek s praxou, ako i kozlár, ktorý ukladal vymlátenú slamu do stohu – kozla. Pritom mu pomáhali ešte traja, mohli byť aj ženy. Pri týchto prácach sa podávali k obedu dva chody.. Najčastejšie slepačia polievka a varené hydinové mäso, potom tekvica na kyslo alebo kapusta. Obsluha stroja – mašinistom a hajcerovi sa podávalo mäso upravené smažením. Pri žatevných prácach sa podávalo jedlo na raňajky čím bola biela káva a chlieb s maslom, desiata – kyslé mlieko roztrepané so smotanou, obed, nešpory okolo 17-tej hodiny šišky, na večeru mäso a kyslé polievky, tekvicová, zemiaková alebo kapustová. Obľúbeným jedlom bola varená klobása v zmesy roztrepaných vajec s hrubou múkou. Pred jedlom sa podával pohárik hriatej pálenky. Aj pri týchto prácach platili pravidlá výmenného obchodu. Gazda neplatil peniazmi, ale členovia rodiny šli k mláťačke odrábať, alebo doviezol pomocníkom drevo z lesa, prípadne im zoral alebo urobil inú furmanku. Obilím vyplácal aj mláťačkára. Mecu (drevená nádoba s obsahom asi 40 kg) zvonárovi, kraviarovi a žencom dojednané množstvo, spravidla každú desiatu hromádku. 

        Starosti žien nemali konca, zvlášť u tých čo mali v dome dievky. Bolo potrebné pripravovať vopred výbavu pre budúce nevesty. Do výbavy sa pripravovali dve periny a šesť vankúšov z peria husí a kačíc. Preto bol vo veľkom rozšírený chov husí a kačíc. Pred žatvou im perie dozrievalo, museli sa ošklbať. Šklbanie sa opakovalo ešte dvakrát. Počas zimných večerov po Mikulášovi sa perie driapalo. Po skončení bol oldomáš - čaj s rumom resp. kysnutý koláč, sušené hrušky, alebo štiepky. Popritom bola práca s prípravou 6-tich plachiet a 12 uterákov. Plátno sa vyrábalo po domácky z konopí. Konope - dvojdoma rastlina sa pestovali len v dobrej pôde v údoloch v Záhradách, Na lúčkach, Pod Kamencom a pri potôčku na Šiašach. Trhali sa na dvakrát. Samčie rastliny sa vytrhávali prvé a samičie neskôr po dozretí konopného semena - semenca. Po vysušení sa močili 8 – 10 dní v riečke Vyčoma. Niektorí ich vozili močiť až do Brodzian, kde boli teplé stojaté vody od obce smerom k rieke Nitre. Tieto sú pokračovaním teplých prameňov z Bielic. Ich kvalita bola lepšia a boli belšie. Potom sa konope vysušili a trepali. Zbavovali sa pazderia na obyčajnom drevenom nástroji zvanom trlica. V ruke zostalo len vlákno, ktoré sa čistilo česaním na železných klincoch zatlčených v kruhovitom nástroji s rúčkou, zvanou železnica. V ruke zostalo len dlhé vlákno – povesno, kým na hrebeni drobná kúdel. Toto sa priadlo ručne kolovratom na nite, ktoré sa nakrútili na motovidlo – pradená. Po vypraní týchto v zvárke sa zbielili a vysušili a zvíjačkami pozvíjali na klbá. Potom krútením snúvadiel sa niti nasnuvali toľko krát z koľkých chcela gazdiná tkať. Zo snúvadiel sa nite dávali dolu formou retiazky aby sa nepochlpila mohli navíjať na tkáčsky stroj – krosná. Nite sa poprevlákali cez brdo a niteľnice a boli pripravené na tkanie. Ešte treba súkadlom nasúkať nite na cievky a prehadzovaním cievok a prešlapovaním podnoží sa tkalo plátno. Tkalo sa na potrebnú šírku podľa toho, čo sa z neho malo ušiť, či plachty alebo uteráky, vrecia atď. Nosili sa z neho spodníky – sukne a tkané spolu s bavlnou zas odolky. Pridaním bavlny sa pripravovalo plátno na rukávce a košele. Zhotovené veci z hrubého plátna sa vyvárali vo veľkej drevenej nádobe, zhotovenej z dúh mäkkého dreva na troch nohách – zvárke. Na spodku bol malý otvor na vypúšťanie vody. Jedna dúha bola hrubšia pri dne prerušená a ňou viedla liesková palica ako uzáver vody. Do prania sa pripravoval luh z pracej sódy a mydlových vločiek, mydla na pranie, niekedy pridávali drevený popol. Takéto prádlo sa potom pralo na potoku na perácich stoliciach aj v zimných alebo jarných mesiacoch. Vyžadovalo totiž dostatočne hlbokú vodu aby sa prádlo nezamazalo. 

        Dôležité pre každú ženu bolo, aby vedela napiecť chleba. Chlieb bol každodenným neodmysliteľným jedlom. Pretože cesto musí kysnúť, pripravovalo sa večer z kvasníc a kvásku - nácesty, Cesto sa miesilo v drevenom koryte alebo vo vahane rukou. Po vykysnutí sa vyváľalo a ukladalo do slamených ošítok. Po ďalšom vykysnutí sa pieklo v domácich peciach, zhotovených zo surových tehál. Len dno pece bolo murované z pálenej tehly podloženej roztlčeným sklom, aby dlhšie udržiavalo teplo. Pec musela byť primerane vykúrená, aby chlieb bol dobre vypečený, nezhorený a nebol zasa bledý. Pred pečením sa odobralo z cesta chleba a urobil sa osúch - podplameník, čo bolo aj určitou skúškou vykúreností pece. Osuch sa posypal aj makom, v jeseň lekvárom alebo tvarohom. Bol nielen výbornou pochúťkou, ale spolu s cmarom aj večerou pre celé rodiny. Kvások - nácesta sa získaval oškrabaním cesta z koryta a uschoval sa v múke do budúceho pečenia. Chlieb sa piekol na dobu jedného i dvoch týždňov. Vyložený v chladnej komore na chlebnici si zachoval svoju chuť a primeranú akosť. Aby nestvrdol pridávali sa do cesta varené zemiaky. Na dedine sa totiž chlieb nepredával, len v mestách. S veľkým vrecom umiestneným na bicykli plným žemlí prichádzali predavači z mesta. V roku 1939 predávali 10 žemlí za korunu. S košom na bicykli kupovali zasa vajíčka.

        So životom rodičov bol spätý aj život detí. Matky ich v kolískach nosili na pole, kde v čase oddychu niekde pod plánkou mnohé urobili aj prvé kroky. Staršie deti dávali pozor na menšie. Tie zas trošku odrastené museli pásť husy. Vyhradený pasienok pre husi bol na tehelni zvyše dediny, ktorý sa ťahal poza humná až k ceste hore Dielom a za Depom na pažití v strede obce. Po žatve sa husy vyháňali na strniská, kde im detí brali so sebou aj vodu vo vedrách - kýbloch, alebo v plechovkách. Počas pasenia zbierali klásky do hraničiek a tie doniesli domov sliepkam. Menej majetní ich vymädlili, oviali a uskladnili k svojej troche do mlyna. Väčšie deti, tretiaci a starší museli pásť kravy na pasienkoch pre ne určených. Hrali sa pritom rôzne hry okrem kariet si vyrezávali do zeme štyri jamky kužeľovitého tvaru, kde schovali dohodnutý predmet, kamienok alebo drievko. Ten kto mal hľadať bol odvrátený a musel uhádnuť, v ktorej jamke sa nachádza. Hľadal dotiaľ, kým neuhádol. Keď uhádol išiel hľadať ten, ktorý schovával. V chladnejšom počasí si zakladali ohníky, čo sa naučili od dospelých, ktorí tiež v starobe pásli kravy. Tí ich usmerňovali kao sa treba zariaďovať aj v daždivom počasí, kedy treba zostať pásť a kedy už treba ísť domov. Po pasienkoch v tŕňových a jalovcoých kríkoch hniezdilo množstvo drobných spevavcov. Za určitú výsadu sa počítalo, kto poznal najviac hniezd vtákov. Nestalo sa však, že by si niekto dovolil vybrať vtáčie hniezdo. V prípade mladých veveričiek trochu inak. Hniezda veveríc boli uložené v korunách vysokých borovíc v Urbárskej. K ním sa dostali len zdatní chlapci, ktorí sa vedeli dobre šplhať. Vydriapali sa niekedy aj na 17 - 20 m borovicu a dolu zniesli mláďatá veveričky, ktoré pozorovali predtým niekoľko týždňov, aby boli schopné doma sa samé živiť. Doma ich mali v klietke. Všetci však nemali možnosť zadovážiť si klietku a preto veveričku uväznili v okne. Malé zvieratko bolo hravé, podobné malému mačiatku s tým, že sa vedelo kolísať na hambálku a točiť na pripravenom koliesku zhotovenému v klietke. Dlho sa z tejto zábavy netešili, pretože po vypustení do záhrady zvieratko ťahala mocnejšia príroda ako klietka a po čase sa vrátilo do voľnej prírody, kde bola jeho sloboda, kým klietka bola jeho väzením. 

        Rúbaniská boli plné horských jahôd, ktoré deti zbierali a nosili domov v kandlíkoch. Dubáky rástli aj na pasienku najmä Pod riedkymi dubami a kuriatka v starších rúbaniskách. Invázia hubárov z okolia ako je tomu dnes neexistovala, preto nebolo zriedkavosťou doniesť plnú zemiakovú grabičku dubákov. Po Matke Božej 15. augusta bolo zobraté druhé seno - mládza z lúk. Dobytok bolo možno pásť od mlyna až Pod Slače. Klčoviny takmer úplne vyschli. Vo Vyčome ale aj v potoku bolo veľa rýb, belíc, jalcov a pstruhov. Chytali sa do rúk, ale aj do prútených košov. Vo Vyčome žilo toľko rakov, že vychádzali večer na lúky a nebol problem ich odchytu. Ale pretože deťom bolo dovolené byť vonku len do večerného zvonenia, chytali rakov za dňa, drôtom pripevneným na prút s návnadou koníkov. Upravovali sa varením alebo pečením na plameni po odstránení strednej šupiny z chvosta. Konzumovalo sa mäso z klepiet a chvosta, zbavených panciera. 

        Niektoré deti museli navoziť suchého dreva a robiť zásoby na zimu. Doplnili ich ženy - matky, ktoré nosili drevo na chrbtoch v nošiach – dlhé haluzie od zeme vyčnievalo vyše hlavy. Nosilo sa ľahšie, pretože pri oddychu si mohli spodok noše oprieť o zem a zbaviť sa na chvíľu záťaže. Chodili v skupinách, aby si mohli navzájom pômôcť a v družnom rozhovore sa skôr minula aj cesta. 




REMESLÁ

        Už od vzniku obce musela byť práca diferencovaná a určité špeciálne práce museli robené odborne, ľuďmi vyučenými alebo s určitými skúsenosťami. Tak vznikli remeslá. Poľnohospodárstvo sa nezaobišlo bez takého remeselníka, ako bol kováč. Pracoval vo svojej dielni - vyhni. V Ješkovej Vsi stála vyhňa takmer v strede obce. Bola to jednomiestna budova z nepálenej tehly. Uprostred miestnosti bola veľká pec, odlišná od pece na pečenie chleba s tým, že ohnisko nebolo v nej ale na nej. Aby uhlie bolo stále žeravé a kováč mohol poskytnúť služby ihneď, udržiaval sa oheň prúdením vzduchu zo spodnej častí pece, kde boli mechy, stláčaním ramena akoby pedála zaveseného na kladke povaly vyhne. Bolo to vlastne fúkanie do ohňa pomocou kožených mechov. Dym vychádzal otvoreným komínom. Kováčske remeslo vyžadovalo mocného, zručného a obetavého človeka, opravdivého majstra, ochotného pracovať dlho do noci a pomôcť v každom čase. Musel vedieť vystrúhať kopyto koňa, pripraviť primerane veľkú podkovu. Každé zviera malo inú veľkosť a tvar kopyta. Podkovy ukoval z plochého kujného železa, pribíjali sa na kopyto klincami v tvare obdĺžnika, nie guľatými. Musel vedieť podkovať koňa s chorým alebo zraneným kopytom. Vo vyhni bolo množstvo rôznych nástrojov. 

Stála tam veľká nákova pripevnená na mohutný dubový klát, na ktorej sa tvarovalo rozžeravené železo a dostávalo potrebné tvary: klincov, pántov, gramlí, motýk, sekier, podkov, závor na brány, obručí, zákolesníkov a iných vecí potrebných k vykonávaným prácam. Najnamáhavejšou bola práca pri naťahovaní ráfa na koleso. Bol to železný pás v dĺžke 2-3 metre podľa objemu kolesa o hrúbke zápalkovej krabičky. Túto prácu vykonávali kováči v daždivom počasí, keď sa do vyhne zišlo viac ľudí, pretože sa v poli nedalo pracovať Šli ku kováčovi nabrúsiť lemeš, zvariť roztrhanú reťaz, alebo iné. Prácu kováča vykonával Anton Junas. 

        Drevené výrobky potrebné k obrábaniu poľa a drevené časti zhotovoval kolár. Na zhotovenie týchto súčiastok, z ktorých najzložitejšie a najpresnejšie museli byť kolesá na konský povoz, sa používalo drevo bukové. Koleso muselo mať presný tvar kružnice a preto spice a bahry museli byť presne vypracované. Pritom kolár nepoužil ani jeden železný klinec. Zručnými kolármi boli Karol Janák a predtým jeho otec. 

        Stolár svoju prácu zameriaval na výrobu najpotrebnejšieho nábytku ako zariadenie do bytu. V kuchyni bol väčší dubový stôl. Za ním pozdĺž steny dlhšia lavica s operadlom, ktoré sa dalo voľne pretočiť okolo ramena pevne spojeného s lavicou k tej strane, na ktorej sa sedelo. Používala sa aj na spanie a otočením operadla sa dosiahla uzavretosť lavice, aby z nej počas spánku nespadol. Stoličky sa vyrábali tiež z dubového dreva. Na sedenie sa používali neskôr štokrlíky bez operadla aby sa mohli zasunúť pod stôl a tak nezaberali miesto v kuchyni. Na ukladanie hrncov sa používal šteláz. Dolnú časť tvorila skrinka s dvierkami, hornú časť ako nadstavec s jednou policou. Misy sa vešali na latu pribitú vyššie na stene. Misa sa v kuchyni používala najčastejšie, pretože z nej jedávala celá rodina. Na stene visela ešte drevená soľnička, vystrúhaná v celosti z lipového dreva. Mala tiež drevený uzáver. V izbe boli postele uložené každá samostatne popri stenách, čelom k oknám. Pod oknami bola skriňa do výšky okien s tromi zásuvkami - fíokmi, kde sa vmestíla všetka bielizeň. Uprostred izby stál stôl so stoličkami. V priestrannejších izbách bola ešte zatváracia posteľ, na ktorú sa po zatvorení dal vrchnák a tak mohla slúžiť ako stôl. Stolár ešte vyrábal truhlice na múku, ktoré boli rôzne vyrezávane a podľa toho určoval aj ich cenu. Drevo opracovával, pílil, hobľoval ručne. Takúto dielňu mal Rudolf Hlavačka - Korenák.

        Sedlár vyrábal a opravoval postroje na kone, biče a kožené tašky. Posledným sedlárom v obci bol Štefan Petrus. 

        Výrobu kolovratov a tkáčskych stavov robil majster kolovradár. Posledným v obci bol Alojz Valúch. 

        K remeselným stavom sa radili v obci rôzne služby, ktoré vykonávali obecný hájnik a obecný sluha. Obecný hájnik mal na starosti aby deti, husy a dobytok nerobili škodu na poliach a v lese. Obecný sluha zas zvolával zasadnutia obce a robil bubeníka. Mal na pleci zavesený malý bubeň. Na zvuk bubna vyšli obyvatelia z príbytkov a počúvali obecné správy. Napríklad: oznamuje sa pánom občanom, že sa zakazuje kúpať zdola mlyna, lebo sú tam ondatri. Oznamoval aj smutné správy napr. oznamuje sa pánom občanom, ktorí sú vojaci, aby do 24 hodín nastúpili k svojmu pluku. Kto nenastúpi bude trestaný podľa zákona. Na záver nasledovalo trikrát bum, bum, bum. K bubnovaniu mal presne vyhradené miesta, aby každý občan mohol vypočuť miestne správy. V noci ohlasoval čas trúbením na roh v párne hodiny. Toľkokrát zatrúbil koľko bolo hodín a pritom spieval nejaký poučný veršík. Napr. Uderila desiata hodina, opatrujte svetlo, oheň aby nebol ľuďom škoden. 0 dvanástej zaznievalo obcou dvanásť zatrúbení (tút, tút) a bolo počuť: Uderila dvanásta hodina, chváľ každý duch Hospodina i Ježiša jeho Syna. Obecný sluha donášal aj poštu z Klátovej Novej Vsi a roznášal ju adresátom. Posledným takýmto obecným sluhom bol Félix Maťašeje.

        Úlohou zvonára bolo zvoniť ráno, na obed a večer. Zvonením oznamoval aj úmrtie občana. Zvonením len na jednu stranu zvona oznamoval prírodné katastrofy a zvláštne udalosti, všeobecnú mobilizáciu, požiar a pod. Zvolával na modlenie za zomrelého a zvonil počas smútočného sprievodu z domu na cintorín. Prvý cintorín bol v hornej časti obce na Tehelni, kde je teraz nová výstavba. V dolnej časti sa kopala zemina, ktorá zmiešaním so žitnými plevami slúžila na výrobu tehál. V chotári Brody bola tehelňa aj bytom tehlára. V obci boli ešte aj výrobcovia brezových metlí, ktoré chodili predávať do blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Nosili ich na chrbte do Chynorian, Nedanoviec a Baťovian. Do vzdialenejších obcí a miest napr. Hlohovca ich vozili furmani. Takými metlármi boil Alojz a Gašpar Maťašeje a Ján Belica. 

        Obecný pastier trúbením oznamoval, že je treba vyhnať dobytok na priedomie a cestou Dielom ich hnal za plieskania korbáča na pasienky. Do roku 1930 vyháňali pásť aj ošípané. Ich pasienkom bol priestor Pod riedkymi dubami. Uhliari, ktorí vyrábali drevené uhlie z odpadového dreva tlením a následným zasýpaním ohniska zemou, mali svoje výrobne priamo v lese. Ešte podnes možno nájsť v Kopci a vyššie jamy po majstroch uhliaroch. Drevené uhlie predávali kováčom a používalo sa aj na vyhrievanie žehliacich mašín. Žehlenie za pomoci žeravého uhlia v „pigľovacích mašinách" sa používalo až do zavedenia elektrického prúdu v obci v roku 1955.

        Ženy v domácnosti boli tiež majstrami v remesle vyšívanie, ktoré však nerobili pre zárobok, ale pre potreby domácnosti a na skrášlenie bývania. Krásne výšivky vychádzajú z rúk šikovných gazdiniek. V obci je v Súčasnosti ľudový rezbár Jozef Jonis, ktorého „Krížová cesta k Sedembolestnej Panne Márii zdobí steny kaplnky. Jeho diela sa niekoľkokrát prezentovali na rôznych výstavách mimo obce ba v nedávnej minulosti aj v Nemecku. Z ďalších remesiel tu boli zastúpení obuvníci - Šustri: Alojz Horváth, Ján Maťašeje, Matúš Žilka, Florián Hlavačka. Zhotovovali novú obuv a opravovali obuv obnosenú, prišívali záplaty - príštipky. Aj krajčírske remeslo malo svoje zastúpenie v staršej generácii a bol to: Karol Spišiak, Rudolf Greguš. Z mladšej Ján Valný, brat Aladár, Karol Valný a Jozef Valúch. 

        V murárskom remesle vynikali Alojz Valúch so synmi Jozefom a Emilom, Michal Greguš, Rudolf Bielich, Ján Bielich, Florián Bielich. Iné remeslá, ktoré boli potrebné k prevádzke obce boli drotárstvo a oknárstvo. Títo remeselníci k nám prichádzali od Bytče a Lednických Rovní. Prespávali v maštaliach na slame a vo včasných Jarných mesiacoch v kuchyni na lavici. S krošňou plnou skla na chrbte, alebo plechu prešli stovky kilometrov. Prespávali vždy u toho istého občana a prinášali správy z celého Slovenska aj niektorých iných štátov, kde mali možnosť vycestovať. Rozprávaniu príhod večer načúvali so zatajeným dychom nielen dospelí ale aj deti. Prichádzali aj drotári spod samých Tatier, Mengušoviec. Cestovali pešo, len niektorí na bicykloch.




ARCHTTEKTÚRA

        V obci nebolo žiadnej význačnejšej stavby okrem mlynov. Rodinné domy sa stavali v tvare obdĺžnika. Do roku 1918 tu boli domy s pitvormi. Bola to prvá miestnosť, do ktorej sa vchádzalo z dvora, s otvoreným komínom, ktorý sa používal na údenie mäsa. V prednej miestností bola pec, do ktorej sa prikladalo v pitvore. Vyhrievala dobre celú miestnosť a dlho po vyhasnutí ohňa udržiavala teplo. Po roku 1939, v období Slovenského štátu zas v tvare písmena L, vpredu s dvoma izbami. Po roku 1945 dostávali tvar štvorca. V rokoch osemdesiatych nastupuje modernejšia architektúra s využitím poschodia a podkrovia. Výnimku tvorí starší dom rodiny Knajbelovej, kde už na prelome storočia bolo využité poschodie ako sýpka na obilie.




SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE

        29. augusta 1944 povstaním prejavil odpor proti fašizmu aj Slovenský národ. Po vyzbrojení povstalcov v Baťovanoch za mostom smerom k Malým Uherciam sa povstanie postupne rozširovalo aj na okolité obce teda aj na našu. Prví partizáni prišli do obce už napoludnie toho dňa. Potrebovali zbrane. Obyvatelia, ktorí vlastnili guľové poľovnícke zbrane ich museli odovzdať povstalcom, Kolóny áut smerovali do obce Skýcov, kde mali partizáni svoj Štáb, ktorému velili kpt. Putilov a major Zorič. 

        Veľa mladých ľudí z prezenčnej vojenskej služby prešli do povstania. Ostatní obyvatelia podporovali partizánov šatstvom, potravinami. Často sa bubnom oznámilo, že z každého čísla domu má občan doniesť do obecnej kancelárie, tak sa volala miestnosť v dome na mieste dnešného Obecného úradu, jeden chlieb, resp. batoh sena pre kone. Tunajší partizáni bojovali na koňoch zo žrebčína v Topoľčiankach. Pre prípad napadnutia v Skýcove, mali pripravené bunkre v okolitých horách – Pod Javorovým vrchom – Onžiar. Večerami schádzali do obce, kde sa stretali so spojkami, ktoré im nosili správy z bojov na frontoch, o pohybe Nemcov v okolí, lieky a iné. Za dňa obec navštevovali Nemci z posádky v Kaštieli v Klátovej Novej Vsi, kde boli uskladnené pohonné hmoty. Dali zhromaždiť všetkých mužov na školský dvor a zisťovali pohyb partizánov. Za podporu partizánov sa platilo životom. Čo však platilo primerane aj opačne. Nikto však nič nevyzradil. Nemci pritom pátrali aj po mladých mužoch, ktorí mali byť v tom čase narukovaní v slovenskej armáde, ktorá bojovala s nemeckou na ruskom a talianskom fronte. Na ruskom fronte bojovali Jozef Valny a Gustáv Hlavačka a na talianskom Jozef Maťašeje a Rudolf Chovanec. Časť armády prešla k partizánom, niektorí dezertovali. Ale keď sa prihlásili, Nemci ich odvliekli do koncentračných táborov do Nemecka. Tak sa do koncentračných táborov dostali Ján Valúch, František Válny, Rudolf Dzian a Karol Greguš. Na východnom fronte pri Rostove padol Ján Greguš, syn Rafaela a Ľudmily. Po oslobodení nepožívali ani oni, ani ich rodiny žiadne východy za obetavosť a utrpenie v bojoch proti fašizmu. 

        16. marca 1945 prišla do obce v noci skupina nemeckých vojakov a nariadila obecnému komisárovi Pavlovi Belicovi zobudiť všetkých majiteľov konského záprahu a odviezť muníciu a pechotné zbrane ako mínomety na Skýcov. Furmani sa spriahli tak, že dal každý po jednom koni, aby v prípade boja a straty im ešte jeden zostal, čo Nemci nepostrehli a cestou cez Malé Jastrabie sa dostali pod obec Skýcov. Cesta ku Skýcovu bola zarúbaná od Kostolíšť až po Skýcov kmeňmi stromov. V poludňajších hodinách bolo z Ješkovej Vsi vidieť kúdoly dymu, valiaceho sa z horiacej obce Skýcov - poliatej horľavinou. V tom Čase už po ceste od Skýcova tiahli zástupy obyvateľov na vozoch i pešo doprevádzané ozbrojenými vojakmi. V obci Bojná dostali voľno a odtiaľ sa vracali do blízkosti svojej obce. V Ješkovej Vsi bolo umiestnených veľa obyvateľov Skýcova. Žili a spali vedno s občanmi našej obce až do príchodu frontu. V obci Skýcov došlo len k malej prestrelke. Partizáni nekládli odpor, lebo boli upozornení občanom z Ješkovej Vsi Ferdinandom Spišiakom. Stiahli sa do hôr a do obce Zlatno. Ferdinand Spišiak medzitým čo Nemci organizovali furmanov, prešiel horou do Skýcova. Prvý strážny ho nevpustil na štáb, ale tam poslal odkaz a držal ho na strážnom stanovišti až do príchodu Nemcov tak dlho, že pri úteku bol strážny ranený a Spišiak niekoľko dní ležal ukrytý v lese. 

        30. 3. 1945 Nemci znovu prišli do obce Ješkova Ves a zobrali furmanov s koňmi odpratávať zatarasenú cestu na Skýcov. Front sa blížil. Denne bolo počuť dunenie kanónov a preto si chceli zabezpečiť ustupovú cestu od Zlatých Moraviec. Cestu smerom Skýcov - Veľké Uherce bombardovali ruské lietadlá. Odpratávanie sa už nemohlo uskutočniť, pretože z Kľačnej a Hája sa ozvaly výstrely vojakov Červenej armády. Strieľali zrejme do vzduchu, pretože nikto nebol poranený. Ráno 1. apríla vstúpili do obce prví vojaci Červenej armády. Nemecká obrana spočívala v dvoch narýchlo privezených delách a približne jednej pešej roty. 1. apríla 1945 ráno prichádzali prví ruskí vojaci. Nemci zanechali po sebe niekoľkých mŕtvych, z nich jeden je pochovaný na Lazoch. Ruskí vojaci boli pochovaní na miestnom cintoríne, ktorých neskôr exhumovali a previezli na ústredný vojenský cintorín vo Zvolene. 

        Po prechode prvých bojových línii prechádzali našou obcou vojská rumunskej armády. V strede obce zaujali protiletecké postavenie s protilietadlovým guľometom. Po nálete nemeckou stíhačkou boli zabití štyria rumunskí vojaci za jazdy osobným autom, v ktorom bol zrejme aj dôstojník. Brali so sebou kone, dobytok a hydinu.




POVOJNOVÉ OBDOBIE

        Ukončenie vojny privítali občania s uľahčením. Vyzváňali zvony. Manželky čakali manželov, matky synov. Chlapi sa postupne vracali. Nevrátili sa dvaja, ktorí padli a to Viktor Valný a Ján Greguš. Za dedinou smerom na Zlaté Moravce tiahli kolóny aut a vozov armád vracajúcich sa z bojov. V obci bol vytvorený Národný výbor, ktorého predsedom bol Alojz Horváth. Zavedený lístkový systém pretrvával. Boli dané do obehu nové peniaze, ktoré mali aj ruský názov. Na udržiavanie poriadku najmä vo fabrikách boli vytvorené ľudové milície. Začalo sa vyučovať v školách, preto" že počas prechodu frontu bolo vyučovanie prerušené. Začali zasadať ľudové súdy, ktoré mali súdiť tých, čo spolupracovali s fašistami. 

        Roľníkom boli predpisované povinné dodávky obilia, mäsa, mlieka a vajec pre verejné zásobovanie. Vytvárali sa pracovné príležitosti. Prácu nachádzali murári, pretože sa začalo s výstavbou zbombardovaných miest. Naši murári odchádzali na východné Slovensko, do Žiliny, Bratislavy a inde na celé mesiace. Pre ostatných sa naskytla príležitosť zamestnania v Partizánskom ZDA, ktoré rozvíjali svoju výrobu už počas vojny a Slovenského štátu a v Koželužniach v Bošanoch. Začali sa budovať nové domy v obci a sídliská v mestách v Bánovciach nad Bebravou, v Partizánskom a v Topoľčanoch, ktoré stavali murári z Ješkovej Vsi, Klíža a Klížskeho Hradišťa. Budovu Vysokej školy technickej v Bratislave tiež stavali naši majstri. 

        V roku 1950 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. Jeho predsedom sa stal Vojtech Hlavačka, ktorého čoskoro vystriedal Blažej Spišiak. Družstvo založili robotníci a maloroľníci. Začiatky boli veľmi ťažké. V prvom, roku sa družstevníci zamerali na zber sena z lúk. Seno predali súkromne hospodáriacim roľníkom, tí im obrobili pôdu, vysiali oziminy. Družstvo hospodárilo na 120 ha pôdy, z ktorej bolo len 27 ha ornej. Išlo o pôdu cirkevnú, urbársku a obecnú. O istom zveľadení možno hovoriť až v rokoch 1955 – 1956, keď sa utvorilo JRD III. typu. Vtedy sa začal stavať drevený kravín na Priehoni, kde boli ustajnené kravy, kone a teľatá. Ošípané sa chovali v drevených chlievoch na obecnej lúke, kde bola aj dielňa na opravu poľnohospodárskych strojov. Ani zmeny vo vedení družstva neboli dosť účinné, keď sa vo vedení vystriedali vo funkcii predsedu Vendelín Maťašeje, Rudolf Maťašeje, Gregor Hlavačka a Rudolf Mihále. Medzi družstevníkmi neboli aktívni roľníci. Pri založení družstva pomáhali patronátne závody: Veľkobchod s obuvou Partizánske, ZDA Partizánske, ČSAD a ONV. Z týchto závodov boli vysielaní aj agitátori, ktorí získavali roľníkov do JRD. V niektorých prípadoch sa používali aj násilne metódy ako pripisovanie výmery pôdy, na čo potom bola predpísaná dodávka - kontingent, čo roľník nestačil splniť. Niektorí roľníci boli za neplnenie dodávkových povinností odsúdení na nepodmienečný trest odňatia slobody, Štefan Valný, Imrich Čavoj. V roku 1959 vstúpili do JRD aj strední roľníci čím družstvo dosiahlo lepšiu úroveň. V Januári 1961 sa zlúčilo s JRD v Klíži a v Klížskom Hradišti a vznikol nový názov JRD Veľký Klíž. Postavili sa nové objekty ošipárne a kravíny. Zlepšilo sa aj postavenie družstevných roľníkov. Pracovalo sa za odmenu na odpracované jednotky. Pri zisku družstva sa po uzavretí ekonomického roka vyplácali doplatky. 1. 1. 1972 sa družstvo zlúčilo s Klátovou Novou Vsou.

        V roku 1949 bolo založené v Ješkovej Vsi aj Potravné družstvo. Zakladateľmi boli Karol Hodál, Karol Juríček, Jozef Hlavačka a Štefan Petrus. Základný vklad na podiel v družstve bol 500,- Kčs na zakúpenie tovaru. Takmer 90 % obyvateľov vkladalo peniaze a niektorí si zakúpili aj tri podiely. Bolo potrebné nájsť vhodného obchodníka, ktorým mal byť Rudolf Maťašeje (Kockeje). Nemal však potrebný obnos na náklad, ktorý mal byť 25 000,- korún ako kaucia za prípadné manko. Preto bol schválený výborom Ladislav Pavlík z Klátovej Novej Vsi. Obchod bol umiestnený v prednej izbe rodinného domu Márie Žilkovej. Predával potraviny, zeleninu, liehoviny, víno a čapoval sudové pivo. Prvým predsedom družstva bol Alojz Horváth. Viedol družstvo až do roku 1973. Potom bol zvolený Jozef Maťaseje, ktorý je predsedom doteraz. Družstvo malo v roku 1990 307 Členov. Vtedy bol podielový vklad 100,- Kčs. Keď sa v roku 1992 zvýšil na 500,- Kčs zostalo 70 Členov. Ostatným boli vklady vrátené.

        V období po prvej svetovej vojne bol založený dobrovoľný hasičský zbor. Jeho dlhoročným veliteľom bol majster kováč Pavol Junas. U neho v šope konča vyhne bola veľká hasičská striekačka v hornej časti s dvojramennou pákou. Každé rameno museli ťahať dvaja chlapi, aby dali do pohybu piest, ktorý vytláčal vodu na potrebné miesto. Od rýchlosti ťahov závisel tlak a množstvo vody. Na premiestnenie striekačky bol potrebný konský poťah. Hasičské družstvo malo svojho trubača, ktorý hlasom trúbky oznamoval stretnutie hasičov, alebo známym akordom „horí“ oznamoval požiar. Trubkárom celé desaťročia bol Valent Horváth. V čase žatvy boli ustanovené protipožiarne nočné hliadky. Tvorili ich dvaja občania a jeden hasič do polnoci. Tieto si udržali svoje postavenie dlho aj po roku 1945. Neskôr došlo k zmene pomenovania na „požiarnici. Okrem uvedených povinností sa zúčastňovali sprievodov veriacich na deň Vzkriesenia Pána a na sviatok Božieho Tela. S vyleštenými helmami mávali stráž pri Božom hrobe, čo sa udržalo až podnes. Poriadali tanečné zábavy, ktoré boli na dobrej kultúrnej úrovni.




KULTÚRA

        Z kultúrnych podujatí v obci možno spomenúť hneď po roku 1918 kolotoče – V Ješkovej Vsi nazývané lingišpír. Kolotoče krútili deti z obce za čo sa mohli potom odviesť. Neboli poháňané elektrinou. Miesto pre komediantov bolo na obecnej pažiti, kde teraz stojí obchod. Prichádzali sem obyčajne Česi, ktorí predvádzali pod stanom aj krátke akrobatické a žonglérske kúsky. Poplatok bol 20 halierov – šesták, alebo jedno vajíčko. 

        Divadelné hry sa hrávali v obci v krčme Rudolfa Hodála, dnes byt Milana Kondvára. Na sudoch z piva boli položené dosky čo slúžilo ako javisko. Opona bola zhotovená z plachiet, neskôr zakúpili plátno. Boli to prevažne hry od Ferka Urbánka: Rozmajrín, Strýdža spod hája, Kamenný chodníček. Po predvedení sa pridávala jednoaktovka obyčajne veselohra. Hry režírovali miestni učitelia. Zo starších hercov to boli Štefan Hlavačka, Ján Babkovič, Ladislav Hlavačka, Karol Belica, Eva Hlavačková – Janáková, a jej sestry Mária Čavojová a Magda Žikavská. Štefana Hlavačku možno považovať za nestora. Hrával aj v Klíži. Nacvičovalo sa často u neho. Z mladších to bol Jozef Hodál a talentovaný Jozef Chovanec, ktorý zomrel v mladom veku. Anton Čavom, Barbora Junasová, Elena Horváthová, ktorej prideľovali úlohy so spevom pre vysoko modulovaný hlas. Gregor Krátky, Štefan Spišiak, Jozef Čavoj, Štefan Meluš. Na sedenie sa používali lavice z kaplnky a stoličky nosili deti z domu. Za prinesenie troch stoličiek mohli prísť na detské predstavenie, ktoré bolo generálnou skúškou, a konalo sa v sobotu. V nedeľu bolo predstavenie pre dospelých. V povojnových rokoch sa oživilo amatérske divadlo. Počas vojny sa nehrávalo z dôvodu, že museli byť zatemnené okná pre prípad leteckého náletu. (Okrem toho musel byť v každom dvore sud s vodou, piesok a tam kde mali studňu bol nápis na bránke „Studňa vo dvore“). V hrách F. Urbánka sa pokračovalo až do ich zákazu. Z mladej generácie prišli na javisko mladé talenty. Štefan Krátky, Emil Hlavačka – syn Štefanov, Hedviga Gašparíková, Jozef Maťašeje, P. Frank. V hre J. G. Tajovského „Páva“ učinkovali: Irena Petrusová – Maťašeje, Anna Spišiaková, Emil Hlavačka, Anna Belicová – Hlavačková, A Balúchová – Stotková, Anna Knajbelová, A. Krepušová, J. Jonis, A. Frank, R. Hlavačka, Margita Chovancová – Maťašeje. V hre „Hriech“ M. Hlavačka, E. Dobiašová, Š. Šmýkalová, M. Hlavačka, A. Frank. Hry Martina Kukučína „Bacúchovie dvor“, „Dies irae“, v ktorých vystupovali okrem menovaných M. Dobišová, J. Dobišová, Ján Babkovič, učiteľka Eva Kováčová – Sasková, M. Belicová a A. Šupová z Klíža. Posledná hra „Pani richtárka“ sa hrala v zimnom období 1992. V súčasnej dobe upadá záujem o ochotnícke divadlo, nahradzuje ho televízia, video a satelit, čo možno považovať za úpadok kultúry na dedine. Ochotníci vystupovali aj v okolitých obciach na Skýcove, v Topoľčiankach, Prašiciach, Nedanovciach, Pravoticiach, vo Veľkých Bedzanoch, vo Veľkých Kršteňanoch, Klátovej Novej Vsi, v Brodzanoch a inde. V nej hlavnú úlohu stvárnila Štefánia Šmýkalová. Z najmladšej generácie účinkovali: Andrea Maťašeje, Eva a Jana Sasková, Martina Gregušová, Slovo Kráľ, Pavel Holák a iní.

        K úspešným predstaveniam možno zradiť hru „Verona“ od R. Kazíka z Topoľčianok. Prvý krát predvedenú r. 1963 v hlavnej úlohe s Esterou Petrusovou. Jej repríza bola takmer o 20 rokov za spolupráce s ochotníkmi z Klíža. Veronu veľmi dobre stvárnila Andrea Maťašeje s Jašekom – Romanom Gútom. Po prvý krát tieľ účinkovali Miloľ Marko, Ing. Vlado Húdok, Ivan Chrenko a Dagmar Paliatková. Zo starších Štefánia Šmýkalová a Alexander Frank, ktorý ju aj režíroval ako aj predchádzajúce hry. 

        K prejavom kultúry patrili v obci rôzne podujatia, slávnosti, zvyky, udalosti. Obecné slávnosti sa konali už v roku 1918 po vzniku ČSR. Obcou šiel sprievod, na koňoch sa niesli aj deti za doprovodu dospelých. Spievali slovenské ľudové pesničky. Po vzniku slovenského štátu sa konali oslavy 14. marca – v deň vzniku štátu v škole, kde sa konávali aj oslavy Dňa matiek. V predvečer sv. Mikuláša sa konali mikulášske večierky spojené s podávaním čaju a hračiek, ktoré venoval Červený kríž. V tento deň sa deti poobliekali do šiat, zhotovených z papiera, za Mikulášov, čertov a anjelov. Chodili po domoch príbuzných, ktorých obdarili jablkami, orechami, sušeným ovocím za čo dostali pätáčik (5 hal.) alebo šestáčik (20 hal.). Takto získané halieriky si odkladali a kupovali za ne čokoládové ozdoby a salonky, farebné papieriky a pozlátka, do ktorých balili orechy na vianočný stromček. V predvečer Mikuláša si deti dávali do okien vyčistené topánky, do ktorých dostali od rodičov darčeky.

        Vianoce boli sviatky opravdivej lásky a pokoja. Celý advent bol dokonalou prípravou na tieto sviatky, nielen po hmotnej ale hlavne duševnej stránke. Sväté omše bývali v tom čase ráno o 6-ej. A to už od 5-ej hodiny vŕzgali topánky v snehu tých, čo kráčali z Ješkovej Vsi na Klížske Hradište na roráty do farského kostola. Tieto omše s radosťou sledovali aj deti. Na Vianoce sa nikto s nikým nehneval. K tomu slúžili sv. spovede podľa stavov. Jeden deň bol vyhradený pre spoveď mužov, druhý pre mládencov, potom ženy a ostatné stavy. Bolo zvykom, že sa musí vrátiť požičaná vec, ktorá nesmie zostať cez sviatky u iného ako majiteľa. V predvečer sv. Lucie si dievčatá napísali na lístočky mená chlapcov. Každý večer jeden spálili a ktorý zostal na Štedrý večer toho vraj dostanú za muža. V predvečer sv. Lucie sa tiež poobliekali do dlhých bielych šiat a chodili po domoch s krídlom z husi, ktorým ometali kúty bytu, tých čo navštívili, aby ich zbavili klebiet a zlých pokušení. Pritom nesmeli krídlom nikoho udrieť, čo by vraj malo zlé následky na jeho zdraví.

        K štedrovečernej večeri sa pripravil kysnutý koláč – štedrák, ktorý bol naplnený pomletými orechami, lekvárom, makom a tvarohom. Na stole v ošítke boli jablká, sušené slivky a orechy, ktoré sa jedli po večeri. K večeri sa varila polievka zo strukovín, fazule, slovienky a hríbová omáčka. Oplátky s medom, cesnakom a čajom sa konzumovali ako prvé jedlo. Na záver sa jedli makové pupáčky. Pred začiatkom večera sa celá rodina spoločne pomodlila a gazdiná vzala do ruky orechy a obdarila nimi kúty. Bol to znak pevnosti rodiny, aby sa znova stretla zo všetkých kútov, kde bola rozídená. Vianočný stromček bol zavesený pod povalou na hrade, alebo na skrinke (kasni), prípadne na stoličke medzi oknami izby. Oplátky piekol organista s manželkou v Klížskom Hradišti. Väčšie deti ich roznášali po domoch, za čo dostali haliere pre seba aj pre pána organistu. Do niektorých bola zapravená petržlenová vňať a tieto boli určené pre dobytok. Gazda ich dal dobytku pred večerou aby bol zdravý. Po večeri sa rodina opäť pomodlila a zasievali vianočné piesne.

        Darčeky pod stromčekom boli skromné, ale predstavovali úprimný nefalšovaný vzťah k obdarovanému, lebo boli zhotovené vlastnými rukami darcu. Pre deti tam boli drevené koník, alebo iné zvieratká vyrezané alebo vypílené z dreva, medovníky z jarmoku. Tie deti nezjedli, ale si nimi prikrášlili stromček. Zo zakúpených vecí tam bývali teplé ponožky, rukavice alebo šál upletený doma. Potom sa hrali spoločenské hry: človeče nezlob sa, Cingala (hra podobná gulečníku v malom). Na doske 40 x 30 cm, prípadne väčšej bol v pravom dolnom rohu v tuneli lamár so spružinou, ktorým sa vystreľovala kovová gulička. Na doske boli nabité klince, ktoré menili smer vystrelenej guličky a jamky – miesto otvorov na gulečníku, označené číslicou. V strede bol obitý klincami vrchnáčik zo zvončeka bicykla. Keď tam gulička padla cinklo to a od toho je odvodený názov.

        Deti chodili spievať pod okná susedov a príbuzných, alebo s Betlehemom koledovať, za čo boli obdarené podobne ako na Mikuláša. Neodmysliteľným bol spev cigána Grgora Murka s manželkou Borkou: „Ježiškovi miláčkovi verné duše speichajme.“ Potom nasledovala polnočná omša.

        Večer gazda priniesol do izby čistú vymlátenú ražnú slamu, na ktorej sa spalo na znak toho, že svätá rodina s pastiermi tiež spala na slame. Neskôr sa tento zvyk vynechal jednak z nedostatku ražnej slamy a tiež z iných príčin. Zachovalo sa ešte dlho, že sa dávala čistá slama na stôl pod obrus v znaku kríža.

        V 1. sviatok vianočný – Božie narodenie sa nechodilo na návštevy. Ale pri stretnutí si ľudia podávali ruky so slovami „Šťastlivé sviatky vinšujem“. Pri návšteve v domácnostiach si vinšovali:

Vinšujem Vám tieto vianočné sviatky, Krista Pána narodenie, aby Vám dal Pán Boh zdravia, šťastia a po smrti kráľovstvo nebeské obsiahnúť!“ Podobne si priali aj na Nový rok. Po vianociach nasledovalo obdobie zábav, pretože v advente sa nekonali. Na fašiangy bolo zvykom, že chodil po domoch obecný sluha s ražňom a spieval známu pesničku: „Fašiangy, fašiangy, Veľká noc bude, kto nemá kožúška zima mu bude.“, a na záver: „Okolo mlyna, hustá vrbina, kde je tá cigánka čo ma ľúbila.“ Za to dostal kúsok slaninky, ktorú nastokol na ražeň alebo pohárik hriateho. Štvrtok pred fašiangami bol tzv. tučný štvrtok, kedy sa jedlo po sedem rezníkov slaninky. Obdobie fašiangov bol čas sobášov. Neboli vtedy chladničky a pripravené jedlá sa nepokazili, lebo bolo ešte chladno, často aj veľa snehu, bol čas lebo sa ešte nepracovalo na poli. A vládla povera, že dievka, ktorá sa nevydá do Fašiangov sa už v to roku nevydá.

        Na sobáš do kostola sa svadobní hostia viezli na kočoch alebo menších vozoch – vozíkoch, ktorých rebriny boli opletené vŕbovým prútím – košinou. Kone boli ovenčené stuhami ako aj furmani. Za spevu pesničky „Čečina, čečina, zelená čečina, každé dievča beťár s modrýma očima“, cválali smerom do Klížskeho Hradišta. Z kočov rozhadzovali makové a tvarohové koláče medzi prizerajúcich. Pri sobáši bola hostina a tanec v krčme alebo v dome nevesty, kde bola väčšia izba. O polnoci prišli k neveste družičky a spievali nad hlavou známu pesničku: „Dole, dole, môj vienoček zelený...“. Svadobní hostia sa rozchádzali za svitania domov, obdarení paklíkom koláčov a polliterkou pálenky. Nevesta nasledovala ženícha až po očistení svadobnej miestnosti a po zanášaní svadobných darov. O týždeň bola hostina v dome rodičov ženícha.

        V čase od fašiangov do Veľkej noci bolo obdobie veľkého pôstu. Gazdinky v tomto období nezasmážali bravčovou masťou. Nejedli sa takmer jedlá s mäsom, klobása, slanina. Dva týždne pred Veľkou nocou na Smrtnú nedeľu sa urobila handrená figúra, ktorú za spevu „Moréna, moréna“ niesli mládenci dedinou a za dedinou ju utopili v potoku. Na Kvetnú nedeľu sa varili k obedu vajíčka a jedli sa po polievke. Keď sa používali vajíčka do cestovín, tak sa nerozbili ale vyfukovali, k Veľkej noci sa maľovali a obdarovali nimi polievačov. Tento zvyk sa znovu obnovil. Celý veľkonočný týždeň od Kvetnej nedele do Veľkonočnej nedele sa nejedlo vôbec s masťou a mäsom. Mastilo sa maslom alebo umelým tukom – kokusom.

        Veľkonočný pondelok bol dňom polievačiek. Voňavky v čase vojnových rokov nebolo dostať kúpiť, tak si ich chlapci zhotovovali doma z hrebíčkových semien. Vajíčka sa maľovali vývarom zo šupy cibule. V utorok bol zvyk, že dievčatá chodili šibať chlapcov. Tento zvyk úplne zanikol.




ŠPORT

        Organizovaný šport sa v obci nevykonával, ale zázemie tu mal dobré. Volejbalové ihrisko bolo zriadené na školskom dvore. U riaditeľa školy, kde bol jeden z troch rádioprijímačov v obci sa schádzala inteligencia z obce aj zo susedného Klíža a Klížskeho Hradišťa. Medzi zábavy patril aj volejbal. Na búchanie lopty sa zišli aj mládenci a dievčatá z obce a vytvorili družstvá. Hrávali s Klátovou Novou Vsou i v nedeľu popoludní. Iniciátorom tohto druhu športu bol riaditeľ školy Štefan Nemček.

        Futbal mal dlhšie korene. Prvé futbalové ihrisko bolo na pasienku Pod Cerinou. Tam bývali zaujímavé zápasy s mužstvom Janovej Vsi, Klátovej Novej Vsi a Klíža. Po vojne v roku 1945 Národný výbor v Ješkovej Vsi pridelil na vybudovanie futbalového ihriska časť obecnej lúky, kde stoja rodinné domy od Jozefa Valúcha po Jána Knajbela. Vedľa neho bolo vybudované aj volejbalové ihrisko. Futbal organizoval Ing. Emil Hodál, vtedy ešte študent. Poriadali sa letné turnaje o putovný pohár s okolitými obcami. O futbal bol veľký záujem. Chodili sem aj tí najstarší občania. Po zápasoch bývala tanečná zábava. Miesto zábavy bolo ohradené mladou hrabinou. O hudobníkov nebola núdza, pretože bola vždy po ruke domáca sláčiková kapela s kapelníkom Viliamom Belicom. V nej prvé husle hral Ferdinand Valúch, druhé Rudolf Belica, basu Henrich Valúch, bubon Ján Valúch, neskôr Ján Maťašeje. V. Belica striedal trúbku s harmonikou, spočiatku cimbal, neskôr hral na cimbal Lučo Beličin. Zostava futbalového mužstva bola nasledovná: v bráne R. Janák, neskôr R. Maťašeje, Lučo Beličin zo Skýcova, Emil Hodál, Ján Knajbel, Jozef Čavoj, R. Hodál z Bošian, Anton Maťašeje a iní. Deti a mládež tiež kopali, ale na tréningu v pracovný deň len do handrenej lopty, alebo do lopty zhotovenej z kravskej srsti – srstenice.

        Obľúbenou hrou bola u detí aj väčších hra pomocu tenisovej lopty, kde si jednou rukou nadhodil loptu a v druhej mal vystrúhanú dosku – lapaňu a jej úderom ako pri tenise posielal loptu na časť ihriska súpera. Iný spôsob bol taký, že loptu vyhadzoval jeden súperov hráč. V strede poľa bol kolík a zatiaľ kým dolný súper loptu chytil mal horný hráč obehnúť okolo kolíka. Dolný ho triafal chytenou loptičkou. Obsadenie dolného ihriska sa považovalo za prehru. Výhodou tejto hry bolo, že ju mohlo hrať neobmedzené množstvo hráčov a to tak, že zídená skupina detí sa rozdelila na polovicu. Losovalo sa tak ako teraz s niečím v ruke za chrbtom, uhádnutím v ktorej ruke je, ten volil.




NÁBOŽENSKÝ ŽIVOT V OBCI

        Obec je filiálkou farnosti Veľký Klíž. Veriaci dochádzali na bohoslužby do farského kostola v Klížskom Hradišti, vzdialenom 3 km. V minulosti prešli v nedeľu túto cestu dvakrát, pretože sa zúšastňovali aj pobožnosti – litánií. Cesta bola prašná a v čase dažďov blatistá. Kostol nebol vykurovaný. Elektrické kúrenie bolo zavedené až v 60. rokoch.

        V roku 1870 bola postavená v Ješkovej Vsi kaplnka v blízkosti školy. Pravdepodobne súčasne so školou. Bola zasvätená Sedembolestnej Panne Márii, čo dokumentuje aj socha Sedembolestnej z toho obdobia. Pretože bola postavená z nepálenej tehly, múry vlhli a začali opadávať. V roku 1988 bola zbúraná a z dôvodu, že stavebný úrad povolil len rekonštukciu, nie výstavbu novej kaplnky, bola zväčšená len o obvodové múry. V starej kaplnke sa konali len májové a októbrové pobožnosti a deviatnik pred sviatkom Božieho narodenia. K tejto pobožnosti sa používal zarámovaný obraz Panny Márie, s ktorým po pobožnosti navštívil sprievod zúčastnených žien iné posvätné miesto napr. kríž alebo kaplnky na pokraji obce. Obraz Panny Márie si bral domov vždy iný účastník pobožnosti. Znázorňoval putovanie sv. Rodiny do Betlehema a hľadanie nocľahu. Svätá omša sa slúžila iba na sviatok Sedembolestnej Panny Márie vonku. Tento zvyk zaviedol s polovením úradov neb. vdp. Florián Szabo, ktorý pripravil aj plány pre stavbu novej kaplnky na mieste, kde stáli bytovky ešte v roku 1968. Ale po tomto roku už nemohol svoj úmysel uskutočniť. To sa podarilo až jeho nástupcovi vdp. Jozefovi Jurgovi v spomínanom roku 1988 za pomoci vtedajšieho predsedu MNV Antona Miškeje. Veľkosťou však nestačila pojať všetkých veriacich, bolo dohodnuté, že toto pekné dielo bude rekonštuované tak, aby nedošlo k jeho úplnému zničeniu. Aj tak bola väčšia časť zbúraná a postavená dnešná podoba v roku 1990. Práce trvali iba necelý rok. Na výstavbe sa zúčastňovali občania spontánne. Na stavbe pracovalo denne aj vyše dvadsať brigádnikov. Prác sa zúčastňovali aj občania, ktorí sú k náboženským povinnostiam vlažnejší, alebo tento stánok vôbec nenavštevujú. Bez prispenia finančných prostriedkov by nebolo možné toto dielo postaviť, preto občania prispievali nemalými čiastkami, len aby im táto kaplnka mohla čo najskôr slúžiť k povzbudeniu ducha. V nej sa slúžia sväté omše v sobotu s platnosťou na nedeľu. V roku 1991 bol zakúpený zvon, uliaty zvonolejárkou na Morave a vysvätený pomocným biskupom nitrianskym Františkom Rábekom. Homíliu tu mal už aj Mons. Ján Sokol arcibiskup trnavskej diecézy a Metropolita Slovenska dňa 15. 8. 1993 za účasi kňazov okolitých farností z príležitosti celodennej poklony k Sviatosti Oltárnej.

        Úctu k svojmu Pánovi vyjadrovali občania v priebehu svojho jestvovania stavbou menších kaplniek v tvare hranola s mutovanou ihlanovitou striežkou. Jedna je na návrší v blízkosti Juríčkovho mlyna, druhá na rázcestí cesty do Skýcova a tretia v hornej časti obce, kde vtedy obec končila.

        Kríže v poli boli z dubového dreva. Sú prevažne pozdĺž cesty Brody, Kopaná, Piesky, Topoľčianky. Bola to lesná cesta do Topoľčianok a Zlatých Moraviec, ktorú prekonávali pešo alebo na vozoch. Putovali ňou procesie aj jednotlivci na púť do Topoľčianok. Kríž bol miestom zastavenie, odpočinku a rozjímania. Kríž na križovatke k Brodom je novšieho dáta, došlo tam k havárii, ktorá skončila bez následkov. Kríže na Kopanej a Rástokoch boli postavené v minulom storočí. Kríž v lesnom úseku Kopec je pietnym pamätníkom. Na tom mieste bol zastrelený mladý lesník Jozef Filo, ktorý pôsobil v hájovni Kopaná. Na výstrel ktorý počul, šiel do lesa a viac sa nevrátil. Manželka vypovedala, že po jeho odchode počula ešte dva, tri výstrely a manžel sa do nedele večera nevrátil. V pondelok prišla s touto smutnou zvesťou do obce. Muži v rojnici prehľadávali uvedenú oblasť, kde našli mŕtve telo zasiahnuté guľkou pytliakov. Ďalšie kríže s Ukrižovaným boli umiestnené na stromoch, najčastejšie na plánkach a to Nad Ulicou, Na Šiašoch a Vrchdiera, na križovatke ciest Na Beháre. Kríž v chotári Brôdok, kde utrpel zranenie K. Frank, ktorému i podľahol. Pri kríži každý kto išiel opodiaľ zložil klobúk, prežehnal sa, postál a pokračoval v ceste. Kríž urobil gazda pred záprahom každý deň, prv než sa pohol z dvora a po zapriahnutí do poľnohospodárskych strojov na poli.





Doslov

        Tuto publikáciu venujem všetkým tým, ktorí majú v láske svoju rodnú obec Ješkovu Ves a ľudí, ktorí tu žijú. Tým, ktorí z nej odišli z akýchkoľvek dôvodov a s úctou a radosťou sa do nej vracajú, alebo v cudzom prostredí spomínajú a v spomienkach oživujú to, čo v nej prežili. Chvíle smutné i veselé, také, aké ich priniesol každodenný život. Chcem oživiť nielen spomienky, ale hrdosť k príslušnosti tejto obce a rozvíjať tak lásku k rodnej hrude. Tým sa podieľať na jej ďalšom vývoji. 

        Obec nemá žiadne obdivuhodné pamiatky, nevyrástli tu vynikajúce osobnosti. Má však svoju históriu, ktorú písali svojou svedomitou prácou a zbožným životom, stovky rokov celé generácie našich predkov. 

        Z tohto dôvodu toto malé dielko budú iste mnohí kritizovať, že je v ňom málo historických faktov, že je v ňom málo slovných ozdôb, nesprávne gramatické väzby, že sa žiada širší popis niektorých udalostí a opačne. Môžu ho však rozšíriť všetci, keď zhodia zo seba pláštik ľahostajnosti, planých rečí a nenávisti a opášu sa vlastnosťami ako je svedomitá práca, dobré medziľudské vzťahy a najmä láska. 0 našej obci nie je žiadne ucelenejšie dielo. Za každou historickou skutočnosťou bolo potrebné preštudovať množstvo strán z histórie iných objektov, ponavštevovať ešte žijúcich pamätníkov obce. Preto som neprijal myšlienku: lebo voľačo, lebo nič. Ale lepšie voľačo, ako nič. 

        V obci je krásny východ slnka, keď kikiríkajú kohúty. Krásny je jeho západ, keď sa dymí z komínov a cvrlikajú cvrčky, večerný zvon zvoní na „Anjel Pána... " Krásna je jar s plnými humnami rozkvitnutých ovocných stromov, spevom drozdov a slávikov. Krásne je leto, keď dozrievajú klasy obilia a v chládku lesných porastov a rúbanísk sa červenajú jahody a voňajú dubáky. Krásna je jeseň, keď sa z hory ozýva trúbenie jeleňa. V humnách obťažkané vetvy ovocných stromov ponúkajú svoje plody Dovárajú lekvár a jeho vôňa napĺňa celú dedinu. Keď sneh zasype lesy a polia, v tichu belostnej prírody nájde človek sám seba, nájde Stvoriteľa.

        A toto všetko treba vnímať duchom, nie očami. A všetko zo sedemstoročnej histórie by sa sem ani nezmestilo. Videli ste už mesiac v splne vychádzať nad Cerkami, alebo nad Skýcovskou pahorkatinou? Nie? Príďte a uvidíte!


Alexander F r a n k



Literatúra:

Frank, A.: Ješkova Ves 1293 - 1993, 700 ROKOV . Ješkova Ves, Vytlačil: G-print s. r. o. Partizánske
(Doslovne prepísaná knižka autora, ktorá bola vydaná pri príležitosti 700. výročia obce v roku 1993.)